Pýtaš sa ma na národnosť alebo na štátnu príslušnosť?

Autor: Katarína Zorjanová | 16.11.2014 o 18:28 | (upravené 16.11.2014 o 18:41) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  5056x

Ešte aj dnes, po vyše 20. rokoch života na Slovensku sa stretávam s otázkou "A ty si čo? Srbka?" Nebyť tej doloženej otázky týkajúcej sa príslušnosti k určitému národu, asi by som odpovedala, že som žena, beloška. Celkovo, v súčasnom medzi-etnicko-štátnom miešaní, otázka „ty si ČO?“ nie je veľmi vhodná, nech nepoviem rovno „nešťastná“.  Tak o čo v tej otázke ide - o národnosť či štátnu príslušnosť? Totiž, nie každý vie, že sú to dve rozdielne veci a že nemusia vždy mať 100%-nú zhodu.

Začnem mojim príkladom: Matka, Slovenka zo Slovenska sa vydala do bývalej Juhoslávie za dolnozemského Slováka. Doma sme hovorili po slovensky, slávili slovenské Vianoce, spievali slovenské pesničky. Mimo domu som hovorila Srbsko-chorvátsky a tešila sa na štátne sviatky. Po rozpade toho, čo si pamätám ako pekné, sa zmenil aj štát môjho narodenia z Juhoslávie na Chorvátsko a štát môjho bydliska na Srbsko. Zo skúsenosti viem, že tým, ktorí poznajú odkiaľ som, niekedy moje slovenské argumenty nestačili a búrlivo proti nim reagovali.

Aj keď sa podľa súčasných zákonných noriem dospelý človek má možnosť sám rozhodnúť o príslušnosti k nejakej národnosti (môžete sa rozhodnúť byť Škótom, Laponcom, Japoncom… kýmkoľvek aj v prípade, že nemáte žiadnych takých predkov), pochybujem, že by táto možnosť bola viac preferovaná ako skutočnosť, že národnosť dedíme po svojich rodičoch. V štatistike platí pravidlo, že sa národnosť detí do 15 rokov uvádza podľa rodičov (čiže, nie podľa štátu narodenia, ako si to niektorí myslia). V prípade, že sa rodičia hlásia k rôznym národnostiam, dieťa má na základe ich vzájomnej dohody, národnosť podľa jedného z nich.  

Keď sa ma teda niekto opýta tú nešťastnú otázku ČO som, neviem odpovedať ináč ako na základe toho, čo je pre mňa prvoradé, fundamentálne a nemenné – na základe mojej krvi. Mám ju v sebe, zdedenú po rodičoch a ani keby som sa rozhodla byť Mexičankou, nikdy sa jej nezbavím nech som kdekoľvek na svete. Je to moja podstata. To som ja. To je moja národnosť.

To, čo vnímam ako premenné, je hociktorý štát na svete – dnes  ste občanom jedného štátu, zajtra môžete byť občanom iného, môžete mať štátnu príslušnosť viacerých štátov naraz alebo, sú aj také prípady – nemusíte byť občanom žiadneho štátu. Všetko je založené na formálnom, právnom vzťahu človeka s územím, ktoré má svoje hranice a ku ktorému človek má určité práva a povinnosti. To je štátna príslušnosť. Podľa nej by sa mi ťažko jednoznačne odpovedalo čo som.
 

Národnosť ako dedičstvo aj ako vnútorný pocit
(Ako – kde... od rodiny k rodine)

Pokým je pri štátnom občianstve jasne definovaný spôsob jeho nadobudnutia ako i samotný pojem, s pojmom národnosť to až také jednoznačné nie je.

Ak vynecháme možnosť, že si národnosť môžeme sami zvoliť, potom pojem národnosť tvoria zložky ako sú:

  • priami predkovia,
  • kultúra (kultúrne dedičstvo)
    - jazyk,
    - zvyky, tradície,
    - obyčaje,
  • ktoré môžu byť ešte posilnené i materským územím.

Všetky zložky sa menej či viac podieľajú na utváraní podvedomého, vnútorného pocitu príslušnosti k určitému národu.

Ako som už spomenula, dnes, v období častých migrácií a asimilácií, ani jedna z týchto zložiek nemusí byť na 100% "čistá“. V takom prípade je na každom človeku zvlášť, aby si ujasnil kým sa cíti byť. Niekedy to skutočne nie je ľahké.

Poznám prípad kde je otec Slovák pôvodom zo Srbska no má Slovenské občianstvo, matka je Maďarka zo Srbska s Maďarským občianstvom, žijú v Čechách. Ich dieťa má Slovenské občianstvo po otcovi, no hovorí Česky a doma s rodičmi Srbsky. Možno sa dieťa ako dospelé bude hlásiť, že je Čech, nakoľko bude ovládať nielen jazyk ale mu bude blízka celkovo kultúra štátu v ktorom vyrastalo. Možno sa bude hlásiť k jednej z národností svojich rodičov a možno mu bude blízke Srbsko... možno...

Takýchto prípadov je veľa a vždy v nich ide v otázke národnosti o vybudovaný pocit patričnosti k jednému národu viac ako k iným. Môžu sa v tom posnažiť rodičia alebo tú robotu prenechajú štátu.  
 

Keď niekto chce vyzerať múdro, začne používať anglické slovíčko "nationality"

"Ale synovia slávneho hokejistu Petra Šťastného majú kanadskú nationality, lebo sa tam narodili a pri tom majú oboch rodičov Slovákov. Je to skoro taký istý prípad ako u teba. Ako potom ty môžeš tvrdiť, že si Slovenka?" – aj takýto som si raz protiargument vypočula.

"European Convention on Nationality" z 1997. to pekne definuje: "nationality" means the legal bond between a person and a State and does not indicate the person's ethnic origin;“ (Európsky dohovor o občianstve nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. marca 2000. - Kapitola I, Článok 2, Vymedzenie pojmov: písmeno a) „ „občianstvo“ znamená právnu väzbu medzi osobou a štátom a neoznačuje etnický pôvod osoby.”) Z toho jasne vyplýva, že "nationality" je štátna príslušnosť (občianstvo) a "ethnicity" - národnosť.
 

A čo ste vy?

Pamätám si nedávny prípad jednej úspešnej športovkyne keď povedala, že je Ruska ale má slovenský pas. Ach ten rozruch a ten škandál... zbytočne.

Ako Slovák, keby ste sa zhodou okolností presťahovali do Maďarska a dostali maďarské občianstvo, vedeli by ste o sebe povedať, že ste Maďar? Alebo keby sa vám s manželkou/manželom v Číne narodilo dieťa, povedali by ste, že máte syna Číňana?
No neviem.
Ja asi nie.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?