Deti mi doma neplačú, nikomu večeru variť nemusím a tak ani nemám v sebe ten prirodzený alarm, že treba domov odísť aj keď je ešte čo robiť. Ono, pre tých čo si aj sami vedia vytvárať úlohy, takmer vždy JE čo robiť.
Neviem ako vy, ale okrem toho pracovného života, mám aj ten, ktorý by som omnoho radšej chcela žiť. Ten, v ktorom by som vedela viac byť šťastná. Myslím si to. Tvoria ho skôr kreatívne plány, nápady, vízie, rozpracovaný návrh na dokumentárny film, rozpísané básne, načrtnutý scenár, nadpisy románov, ktorých mám už najmenej 10, no bohužiaľ, hrám sluhu v niekoho inom filme v ktorom si už dlhší čas vyčerpávam všetok prídel životného času.
Častokrát snívam o charitatívnej činnosti niekde v Afrike, Sri Lanke, na Haiti, kde by som mala ten pocit, že úsmevom a objatím viem šíriť dobro a lásku a viem ju dávať tým, ktorí sú za to vďační; že svojou činnosťou viem prispieť dobrej veci - len treba vykročiť (a to je tá najťažšia časť).
A potom... keď toto všetko prejde, keď odznie bolesť a navráti sa sila, opäť sa vyberiem do práce kde budem sedieť 10 hodín denne bez pocitu naplnenia a zmyslu... bez presvedčenia, že presne takto to má byť.